Začiatkom 14. storočia vlastnil Polianku šľachtic Peter syn Petena ako majetkovú súčasť sečovského panstva. V roku 1306 však Peter daroval časť polianskeho majetku svojmu vazalovi Abrahámovi, synovi Kucha. Pri tejto príležitosti vznikla najstaršia zachovaná správa o Polianke. Druhý rovnako starý doklad o nej je v listine o darovaní višňovského majetku, susediaceho s chotárom Polianky. 
 
   Z obsahu oboch listín je zrejme, že polianske sídlisko, dedina s ustáleným chotárnym územím, jestvovala pred 14. storočím. Tieto dve listiny sú prvou oficiálnou zmienkou o Sečovskej Polianke. 

   Do písomnosti ju zapisovali vo viacerých pravopisných obmenách pôvodného názvu, ktorý je totožný so slovenským slovom polianka, teda menšia poľana, územie roľnícky obhospodarované obyvateľmi staršej blízkej dediny. Takou boli Božčice, prípadne Parchovany. Z toho vyplýva, že Polianku založili obyvatelia Božčíc alebo Parchovian pred 14., možno už pred 11. storočím.

   Dedina Polianka patrila aj po roku 1306 šľachticovi Petrovi. Ten sa však priečil politickým zámerom kráľa, za čo mu Karol Róbert skonfiškoval sečovské panstvo a roku 1321 aj s Poliankou daroval šľachticovi z rodu Bokša. Od ďeľby panstva v roku 1322 Polianku vlastnila vetva rodu z Čopu ešte aj v 17. storočí. Od poslednej tretiny 16. storočia do konca 17. storočia časť Polianky patrila Drugetovcom ako súčasť panstva Sečovce.

   So Sečovskou Poliankou sa stretávame aj v dokumentoch z obdobia Žigmundovcov, kedy sa delili majetky Čebiovcov. V listine zo dňa 3. augusta 1404 je uvedené, že leleský konvent vydal zákaz predaja, prenajímania ako aj používanie majetkov Jána Čebiho nachádzajúcich sa v Sečovskej Polianke.

   V rodinnom archíve Soóšovcov sa nachádza listina z obdobia Žigmundovcov, napísaná dňa 4. mája 1406 v ktorej je uvedené, že: „Pavol Čapi protestoval v Trebišove u podžupana a slúžneho Zemplínskej župy proti móresom vyberačov daní. Od jeho poddaných z Polianky a Seče (Zech) stále vyberajú mýto, čo je protiprávne. Naposledy pri odovzdaní naturálnej renty od jedného z jeho poddaných násilím zobrali aj kabát s kapucňou“.

V publikácii Magyarország vármegyéi és városai čítame, že tu kedysi boli osobitne dve osady Zech a Polyanka. Staršou osadou bola Polyanka, v ktorej sídlila rodina Csapy. V roku 1419 tu mal svoju čiastku Mikuláš Fodor, neskôr v roku 1469 tu mali svoje majetky aj Csebiovci. V roku 1479 sa uvádza ako zemepán aj v časti Zech a Polyanka rodina Fodorová. V roku 1495 niektoré časti obce vlastnila rodina Sztrithei. Najväčším pánom tejto župy bol Štefan Soós a František Csapi. V roku 1692 tu vlastnila menšie majetky Zuzana Pethoová. Potom sa stali pánmi Bočkai a František Barkóczy, ale najväčšiu čiastku tu mal gróf Andrej Hadik – Barkóczy. Neskôr sa tieto osady zlúčili.

   Z osemnásteho storočia sa zachovala správa o obci z diela Mateja Bela, kde je napísané: „Sečovská Polianka, dosť biedna dedina tých istých Barkóciovcov, obývaná pomiešanými Slovákmi a Rusínmi. Nachádza sa severne za Parchovanmi vo vzdialenosti štvrť hodinky. Hoci je tak blízko, pôda je už menej úrodná a nevhodná pre pšenicu. Inakšie ozdobuje ju veľmi príjemný les, roztiahnutý od obce až po Topľu na vzdialenosť štvrť hodiny, dostatočne široký a hojný na zver. Je chránený pre výlučný úžitok panstva.

   Aj v našej obci v roku 1831, tak ako aj na mnohých miestach Zemplína zúrila strašná cholera. Zomrelo tu veľa ľudí a to strhlo obyvateľov do kruto potlačaného povstania roľníkov proti svojím pánom.

   Je dosť zaujímavé všimnúť si ako sa vyvíjal názov obce. Od najstaršej písomnej zmienky (r. 1306) sa o obci hovorí ako o Palanke, neskôr od roku 1321 Zech, r. 1355 Polyanka,, r. 1405 Polyunka. Od roku 1447-1470 už obec nesie názov Sécs-Polyánka. Avšak v roku 1773 je to opäť Polanka. Týmto názvom sa obec menovala až do roku 1904, kedy sa názov obce zmenil na maďarský Szécsmezo. V roku 1920 sa už volá Sečovská Poľanka. A od roku 1948 nesie obec už terajší názov – Sečovská Polianka.

Pramene: Madár, J.: Dejiny farnosti Sečovská Polianka v 20. storočí. Diplomová práca. Ružomberok: 2009